Dayot Upamecano: Ak chceš vyhrať, musíš byť schopný vydržať bolesť
01/12/2021
Dayot Upamecano poskytol rozhovor pre členský časopis „51“, kde hovorí o svojom detstve, jeho charaktere a jeho cieľoch.
Prinášame voľný preklad rozhovoru.
Dayot, raz si povedal, že levy sú tvoje obľúbené zvieratá… Naozaj si medzitým nezmenil názor, pretože je to heraldické zviera miestneho rivala FC Bayern?
Dayot Upamecano: (usmeje sa) „Myslím, že to musím objasniť. Samozrejme, toto vyhlásenie sa nikdy netýkalo klubu. Keď som prišiel do FC Bayern, jednoducho som dostal otázku, ktoré zviera je moje obľúbené. Mám rád levy, pretože v mojich očiach vyzerajú tak pokojne a zamyslene. Keď idem do zoo, vždy si ich rád pozriem. V Lipsku som bol často v zoo, s rodinou a niekedy aj so spoluhráčmi. Žiaľ, v Mníchove som na to nemal čas. Ale počul som, že zoo sa tu oplatí vidieť.“
Je pravda, že ešte stále máš kolená zjazvené z toho, že si sa v rodnom meste Évreux učil hrať futbal na betóne?
Dayot Upamecano: „Áno, je to tak. Hrali sme na betóne, ako deti a dorast, vždy päť proti piatim. Chýbal rozhodca, takže to bolo veľmi intenzívne. Hrali sme hodiny bez prestávky. Moja matka zavolala z okna: „Hneď poď domov.“ A ja som vždy odpovedal: „Prosím, ešte päť minút!“ Mohol som hrať do nekonečna.“
Čo si sa vtedy naučil na tvrdom betóne s kamarátmi?
Dayot Upamecano: „Myslím si, že táto agresivita, táto mentalita, ktorá bola pre nás vtedy úplne normálna, ma na ihrisku dodnes charakterizuje. Vždy sme mali svoje špeciálne publikum. Ľudí zo susedstva, možno desať ľudí, ktorí nás sledovali a fandili nám. Keď niekto strelil gól, povzbudzovali sme spolu s našimi divákmi. Za týchto podmienok určite chcete vyhrať. Všimnete si, že je tu publikum a chcete niečo ponúknuť. Okrem toho nechcete, aby vás provokovali, ak prehráte.“
Kto prežije túto futbalovú arénu, prežije všetko? Raz si povedal, že krvavé kolená nie sú ospravedlnením…
Dayot Upamecano: „Ak chcete vyhrať, musíte vedieť vydržať bolesť. Pre nás to bolo vždy o vôli vyhrať všetky zápasy. Bolo pre nás dôležité, aby sme na konci mohli povedať: „Vyhrali sme!“ Odvtedy som psychicky veľmi silný.“
Vtedy sa o vás doma často musela starať mama.
Dayot Upamecano: „Áno, vždy tu bola pre mňa, aj keď sa jej samozrejme nepáčilo, že som sa stále vracal domov so zraneniami. Vždy hovorila, že si mám dávať väčší pozor. Moja mama je pre mňa veľmi dôležitá. Pracovala na trhu a pomáhal som jej vždy, keď som mohol, najmä keď tam musela pracovať sama v mrazoch. Vždy som jej hovoril: „Som tu pre teba!“ Musíme držať spolu, lebo o tom je rodina. Podporovala ma a ja som sa jej to snažil vrátiť tým, že som s ňou išiel na trh. Každý víkend som za ňou po našich zápasoch bežal, aby som jej pomohol.“
Aké ťažké alebo ľahké je vyrastať so štyrmi sestrami? Futbal bol doma menší problém však?
Dayot Upamecano: „Aby som bol úprimný bolo to ťažké (smiech). Mali sme len jeden televízor a samozrejme, keď som chcel pozerať futbal, boli vždy jednoznačne vo väčšine. Niekedy to bola poriadna bitka o diaľkové ovládanie. Potom moje sestry povedali: „Dnes môžeš pozerať, ale nie zajtra!“ Často som teda nemal na výber a väčšinou som sa hral vonku sám. To ma nebolelo. Dnes sú mojimi najväčšími fanúšikmi moje sestry. Či už veci idú dobre alebo zle, sú tu pre mňa, nech sa deje čokoľvek.“
Ako sa vlastne vyslovuje Dayot? S „t“ na konci alebo bez?
Dayot Upamecano: „Ó, ďakujem za túto otázku (smiech). Volám sa „Dayo“, takže prosím bez „t“. Hovorím to stále, aj vo Francúzsko, ale len veľmi málo ľudí to vyslovuje správne.“
Mnohí, ktorí ťa nepoznajú, si myslia, že si hanblivý a odmeraný, ale nie na ihrisku. Je to pravda, alebo si len ten typ chlapa, ktorý odpovedá premyslene a vopred si to premyslí?
Dayot Upamecano: „Nepovedal by som, že som hanblivý. Ľudia si často mýlia plachosť s pokojom. Len sa zamyslím, kým odpoviem a potom si niektorí ľudia vydedukujú, že som len hanblivý. Len nechcem hovoriť nezmysly, to je všetko (úsmev).
Ako dieťa si koktal a bol si kvôli tomu podpichovaný. Ako ti bolo?
Dayot Upamecano: „Bolo to ťažké obdobie. V škole som sa bál niečo povedať, pretože som vždy potrebovala trochu času na premyslenie a ostatné deti by sa mi potom posmievali. To bolí. Vždy som si však hovoril, že len musím ďalej rozprávať a nenechať sa zmiasť, lebo títo ľudia môj život neovplyvnia. Postupne to prestalo. Často som bol aj u logopéda. Dnes hovorím všetkým deťom, ktoré koktajú, že sa nikdy nemusia hanbiť.“
Aké sú tvoje ciele na najbližšie roky? Osobné a s FC Bayern?
Dayot Upamecano: „Chcem zostať zdravý a odohrať čo najviac zápasov. Potom chcem urobiť všetko pre to, aby sme nedostali žiadne góly. Pretože neznášam dostávať góly. A ak to všetko dobre dopadne, vyhráme aj veľa titulov.“
foto: © www.fcbayern.com